Neuveritelne, ale po roku som objavila novu commuter route, ktora bol od prveho momentu bez pochyb najlepsia – rychla, vacsinou cyklotrasy, ale nie nuda, iba dve krizovatky, a na zaver zasita cesta s mlakami, blatom, a konikmi. Pritom sa stacilo pozriet iba na mapu, ale sprvoti mi ani nenapadlo ze mozu vobec existovat TRI rozne trasy.
Všetko sa to začalo, keď poorali moju cestu cez pole do práce.
Bol začiatok jesene.
Každá nová trasa je odvtedy dlhšia, temnejšia, zablatená, plná áut.
Postupne som bola zbavená bicyklových výletov (lebo zima + neznáme okolie = neustála navigácia ~ pain), neskôr aj fotenia (ráno tma, večer tma).
Po pár týždňoch tohto režimu som kvôli tme a prelínajúcej sa práci už stratila pojem o čase, ostala zacyklená aj v najmenších úlohách, a úspešne to preniesla aj na víkendy.
Už by som to chcela nejako uzavrieť.
(Silvester 2016 v Modre)
Tradične mám paniku, že už nikdy nič čo sa mi bude páčiť neodfotím.
Ale aj tak je fajn tak mocne si uvedomovať, že toto je to, čo mi chýba.
Susedia začali meniť strechu.
Odchovaná Bratislavou som s hrôzou čakala, že nahodia šindľovú strechu.
Na moje prekvapenie, došla partička s rozheganým Volvom a prívesom so senom, a začali nahadzovať novú thatched roof.
Decorating the cat postcard
Hi-res fotka podlahy, lebo fotit ludi o osmej rano sa nepatri.
18. novembra si uzivame slobodu rozjebania v klube v Berline.
Nemecky manbird strazi svoje letisko.
Neviditelne idecka kyberie.
Dajte mi most a vlacik dokopy a ja budem bez seba.
Mur.
Disintegration.
