Všetko sa to začalo, keď poorali moju cestu cez pole do práce.
Bol začiatok jesene.
Každá nová trasa je odvtedy dlhšia, temnejšia, zablatená, plná áut.
Postupne som bola zbavená bicyklových výletov (lebo zima + neznáme okolie = neustála navigácia ~ pain), neskôr aj fotenia (ráno tma, večer tma).
Po pár týždňoch tohto režimu som kvôli tme a prelínajúcej sa práci už stratila pojem o čase, ostala zacyklená aj v najmenších úlohách, a úspešne to preniesla aj na víkendy.
Už by som to chcela nejako uzavrieť.
(Silvester 2016 v Modre)
Tradične mám paniku, že už nikdy nič čo sa mi bude páčiť neodfotím.
Ale aj tak je fajn tak mocne si uvedomovať, že toto je to, čo mi chýba.