Najlepšie boli posledné dve jazdy, keď nemám žiadny cieľ, iba prírodnú lokalitu kam už viem trafiť a tam sa tmolím cestičkami. Je to aj tým, že jeseň tomuto prostrediu omnoho viac pristane. Len sa obávam že bude príliš krátka, ale možno to čo príde potom bude stále lepšie ako nadšené leto, ktoré mi akurát tak pripomína premrhané šance.
Našla som jazierko, s okolím posiatym malými šiškami, ktoré chrumkajú keď človek po nich prejde, ale nepoviem kde je.
Ale toto je Schnaakenmoor, bažinky.
Neviem kedy som sa posledne tešila na jablko, ako tu dvakrát denne.
Malé kyslé, sladkokyslé, rôzne chute, niekedy červené zvonku a biele vo vnútri (z ktorých sa teším najviac, lebo to je ako vyhrať lotériu). Samozrejme bio, ale nie obyčajné zo supermarketu, ale z veľmi fancy obchodu.
Pri tom malom jablku, sa mi spustia všetky druhy spomienok na starorodičovský dom v Ružomberku, otvorené okno, záclona za ktorou sa skrýva výhľad na Kriváň, na stenách výšivky, v ďiaľke vidieť Supru. Obloha je ako vždy v spomienkach modrá, mraky sa presúvajú potichu, a aj keď je výjav pokojný a deň slnečný, pocit ostáva trpký.
Dom ostal prázdny, teda okrem zabezpečovacieho systému, ktorý tam teraz bude žiť. Tak ubudlo ďalšie miesto ktoré mám zafixované ako nemenné útočisko kde zastal čas. Nezastal.
Sem sa dostanem od toho jablko často. Vždy keď robím niečo, čo je iné oproti životu v meste, či byte, lebo vlastne
Vždy v nedeľu.
BLUMENFREUND
THAT’S ME!
Find the bike.
I began selecting colorful, but ended with whites, that in the end I liked the most. I guess this means I’m old.
