Cítim sa ako waste of space time and energy. V každom rozmere.

Každú chvíľu nejaká potreba nedá pokoja.

Kávu, napiť, vecko, sladké, ruky umyť, zošuchnutú ponožku natiahnuť, krivú záclonu v zornom poli napraviť, cigu a tak dokola sa striedajú “nevyhnutnosti” s neurózami.

Jedinú nevyhnutnosť, ktorú vynechávam je spánok. Nebaví ma to.

Niežeby ma nejak extra bavilo byť hore, alebo by som mala čo robiť, alebo nebodaj by som sa tak tešila na ďalší deň.

Zbožňovať spánok mi vždy pripadalo tupé. A to rada o sebe neviem.

Páči sa mi kontinuálny priebeh dní. Vlastne je to asi preto, že už sa nespolieham na pocit “že zajtra bude lepšie”.

Mámfpičizmus finally detected.